Baron Gautsch a ďalšie vraky Istrijského polostrova

Vrakové potápanie na Jadrane

Istria, rovnako ako vody okolo čiastočne excentricky umiestneného ostrova Vis, patria medzi hustejšie koncentrácie vrakov v Jadranskom mori. Je to o kúsok bližšie ako cestovať na juh do Dalmácie a tak niet divu, že sme sa po tom, čo si viacerí z nás zaobstarali suchý potápačský oblek zamierili v rámci májových sviatkov do mestečka Vrsar neďaleko Rovinju.

Bývali sme asi 10 min peši od centra Vrsaru a raz toľko trvala cesta na našu potápačskú základňu. Stacionárne prívesy boli celkom novučičké, vybavené kuchynkou a na naše prekvapenie každa spacia kója pre dve osoby mala vlastnú kúpeľňu. Maniakov potešila WiFi zdarma a tak mohli pobehovať so svojimi elektronickými hračičkami po celom areáli.

Nielen u nás bola v roku 2013 dlhá zima, ale aj v Chorvátsku meškal nástup novej sezóny. Vyberať záklaňu sme si preto veľmi nemohli, pretože drvivá väčšina z nich bola ešte zatvorená. Nakoniec sme však mali šťastnú ruku. Majitelia a prevádzkovatelia centra boli síce z nemecko-rakúskeho prostredia, ale našťastie sa nevyznačovali obťažujúcim puntičkárstvom, ale skôr príjemným prístupom, korektnosťou a profesionalitou.

Po tom, čo sme ešte v deň nášho príchodu vyplnili všetky papierové formality, sme skočili do vody priamo na pláži pred základňou. Účelom ponoru bolo pochopiteľne vyváženie a v prípade našich „technikov“ aj prvá ostrá skúška ich novučičko obstaraných skútrov. Ponor to bol prekvapujúco dobrý! Videli sme množstvo sépií a krabov, akých už dolu na juhu veľa niet. Dokonca sme si to mohli zapísať aj ako vrakový ponor, keď Vodník objavil staršiu veslicu pod vodou.

Na lokality, ktoré sú v pomerne značnej vzdialenosti od pobrežia (veď jedna cesta trvala zvyčajne okolo 70-80 min) nás vozili dvoma druhmi plavidiel. Staršia loď červenej farby, bola v zimných mesiacoch evidentne využívaná ako rybárske plavidlo bola pomalšia, ale pre našu skupinku 11 potápačov doplnenú o partičku Dánov plne stačila.

Hádam len naši „technici“ zostali prekvapení, ako málo miesta majú na lodi. Ako tie ich všetky „krámy“ zavadzali a aký veľký je rozdiel medzi potápaním z brehu na Guláške a reálnym potápačským terénom na mori. Istotne bol pre nich výstup na hojdajúce sa plavidlo po úzkom rebríku, či príprava na obmedzenom priestore dobrou školou.

Aj keď nás strašili zlou viditeľnosťou, ponory na vrakoch sme si užili v pohode. Pravdou však zostáva, že viditeľnosť aj v rámci jediného dňa variovala od 5-6 metrov až po 15-17 metrovú. Postupne sme navštívili vraky Hans Schmidt, Coriolanus, Guiseppe Dezza a samozrejme zostatky slávneho parníka Baron Gautsch.

Všetky ponory sa začínali zostupom po lane. Až na jednu výnimku, sme museli čeliť na vrakoch ležiacim na otvorenej vode pomerne značnému prúdeniu. Potom sme sa už mohli predierať jednotlivými palubami, strojovňami, jedálňami ba aj kúpeľňami plavidiel, ktoré už nikdy plávať nebudú.

Zo živočíchov sme niekoľkokrát videli veľké, takzvané pavúčie kraby Maja Maja. Na „Gauči“ sme dokonca videli aj párik približne polmetrových žralokov mačkovitých.

V druhej polovici nášho pobytu nám naši sprievodcovia vymenili plavidlo za prekrásnu potápačskú loď s veľkou palubou a výborným rebríkom na vyliezanie z vody. Nechýbal ani priestranný kajutový prístrešok chrániaci nás proti vetru.

Z hľadiska potápania mi utkveli v pamäti 3 epizódky:

1.
Po tom čo sme skočili viacerí do vody na jednej z bóji vraku Baróna Gautscha, sme po započatí zostupu po lane nadobudli pocit, že prúdenie akoby náhle ustalo a aj naša sprievodná loď zostala stacionárne nad nami.....
.... v skutočnosti sa utrhlo lano na vraku a my sme pekne v pohode driftovali smerom k talianskemu pobrežiu......

2.
Pri ostrovčeku Banjoles sme potápali v rozoklanej skale plnej tunelov, jaskyniek a kaňonov. Vstup do jednej zaplavenej chodby bol sprevádzaný neuveriteľným buchotom a tlakom, ktorý sa prenášal aj na naše bubienky ba aj pľúca. Tlak sme vyrovnávali všetci ostošesť napriek tomu, že piest vytvorený vlnami od určitého smeru, vytváral gigantický ženúci prúd vody smerom do jaskyne.

3.
Keď sme sa priblížili k vraku Coriolanus všimli sme si, že vrak „akosi žije“. Jeho celý povrch sa „hýbal“. Kam sa len potápač pozrel, mihotali sa mu pred maskou malilinké, len pár milimetrov narastené kraby. Boli absolútne všade, v každej špáre, v každom záhybe plechu a na všetkých povrchoch. Keď sme sa na konci ponoru vracali po lane naspäť k hladine, prúd bol tak silný, že sme sa museli pridŕžať lana. Aj tento minimálny kontakt však znamenal, že sme na plavidlo priniesli milióny malinkých krabov, ktorých sme sa zbavovali ešte ďalšie desiatky minút ba ešte aj neskôr pri sušení vecí v campe.

Medzi menej podstatné príhodičky patrili:
- Mišov roztrhaný oblek ... nevie sa predierať útrobami vraku.
- Peťov a Andrejove grcanie na lodi ... nevedia sa najesť pred ponorom.
- Vodníkova zlomená noha ... nevie chodiť v priestoroch potápačského centra.

Ale inak to bola veľmi vydarená akcia na úvod sezóny.
„Športu zdar a potápaniu zvlášť !“