|
|||||||||||||
![]() |
|
![]() |
Potápala som s jesetermi
Atraktívne potápanie v umelom rybníku na severe Nemecka ... prerozprávala Jolana Adamová, čo má teraz v denníku pečiatku s jeseterom a je na ňu náležite hrdá....
Nie – naozaj to nie je ľahké. Napriek určitým skúsenostiam
s potápaním v zakalenej a nie príliš priezračnej vode, sa tu a teraz
necítim celkom istá sama sebou. Som 1.000 km od domova, ležím na dne
v hĺbke 6 metrov v nejakom čudnom, umelo vybudovanom rybníku...
Odrazu ma z úvah vytrhne akýsi tieň. Už je snáď tu ? Dýcham ešte rýchlejšie. Hoci som bola na toalete pred ponorom (tak ako vždy) až 3x cítim, pociťujem naliehavú potrebu si cvrknúť. A to sme vo vode presne 8 minút! A ďalší tieň na hranici viditeľnosti! Maska sa mi začína rosiť viac ako obvykle a pristihnem sa, ako zbesilo švihám lúčom svojej microbaterky sem a tam. Súčasne pochopiteľne strácam aj tak chabý kontakt s partnermi a nastupuje „plaziaca“ sa panika, keď ucítim, že sa mi niečo dotklo plutvy. Asi už priplávali....
Odrazu sa udiali dve veci súčasne. V temnote sa ako dve sviečky objavili baterky mojich spolubojovníkov a medzi nimi a mojou maličkosťou sa zjavilo telo najväčšej ryby akú som kedy v sladkej vode videla. Bol tu! Nádherný a trocha desivý kolos sivej farby preplával popred nás. Niektorá baterka ho lokalizuje a odkrýva minimálne 40-50 cm široké a cez 2 metre dlhé telo môjho prvého jesetera toho dňa. Nádherná ryba! A za ňou nasleduje ďalšia a znovu jedna a tak ďalej. Defilé rybích tiel so žralokovitými pohybmi.
Pred nami sa na dne rozvinie málo vídané divadlo. Premávajú sa tu akoby boli len obyčajnými ostriežmi a nie niekoľkometrovými kusmi. Sú všade okolo nás, nie sú plaché a určite ich je niekoľko desiatok. Obzerajú si nás z bezprostrednej blízkosti aj jemne narážajú do našich tiel. Asi preto, že nevedia plávať dozadu. Ústami jemne kĺžu po dne, ktoré akoby vysávali podložie rybníka v Ibbenbueren. Objavujú sa odrazu z temnoty, z nečakaných smerov z boku, zo zadu ba aj s popod môjho tela – a to je teda iná káva! Postupne sa upokojujem a začínam si všímať odlišnosti medzi nimi. Vidím rozličné tvary hlavy a úst, farebné varianty aj charakter plutiev. Páčia sa mi ich dohora vykrútené „nosy“ a šibalské dolu vytŕčajúce fúzy. Ale zazriem aj „modely“ s plochým nosom či menej ostrými plutvami. A zazriem aj niekoľko do biela sfarbených jedincov. Snažíme sa čosi aj fotiť, ale uvedomujem si aké sú príšerne tie naše kompakty pomalé. Filmovanie ide o čosi lepšie, ale asi budú mať naše vytvory ako obvykle skôr „dokumentačnú“ než „umeleckú“ hodnotu. Aj s už „prebudeným“ aparátom (po tom čo rybu zazrieme) a namierime na ňu objektív, trvá po stlačení celú večnosť kým zaberie. Zmierujem sa (teraz už celkom pokojná) s tým, že na väčšine mojich snímok budú len chvosty či prípadne rozmazané chrbtové plutvy týchto krásnych tvorov. Ale zážitok to bol absolútne neskutočný !
|
![]() |
Použité ilustrácie sú z knihy - Jules
Verne: 20.000 míľ pod morom |