Potápala som s jesetermi

Atraktívne potápanie v umelom rybníku na severe Nemecka

... prerozprávala Jolana Adamová, čo má teraz v denníku pečiatku s jeseterom a je na ňu náležite hrdá....

Nie – naozaj to nie je ľahké. Napriek určitým skúsenostiam s potápaním v zakalenej a nie príliš priezračnej vode, sa tu a teraz necítim celkom istá sama sebou. Som 1.000 km od domova, ležím na dne v hĺbke 6 metrov v nejakom čudnom, umelo vybudovanom rybníku...
Viditeľnosť je tak 1-1,5 metra. Čakám, kedy sa objaví ... Dýcham rýchlo, priam nekontrolovane a donekonečna si ako čakru opakujem, že som len na dohmat od Roberta a Karola. Aj keď majú obaja silné podvodné svietidlá, ich obrysové siluety vnímam len veľmi hypoteticky. A súčasne si už (po koľký krát) vravím, že tá moja „záložka“ nie je pre náročnejšie potápanie a že by som mala konečne investovať do poriadnej lampy.

Odrazu ma z úvah vytrhne akýsi tieň. Už je snáď tu ? Dýcham ešte rýchlejšie. Hoci som bola na toalete pred ponorom (tak ako vždy) až 3x cítim, pociťujem naliehavú potrebu si cvrknúť. A to sme vo vode presne 8 minút! A ďalší tieň na hranici viditeľnosti! Maska sa mi začína rosiť viac ako obvykle a pristihnem sa, ako zbesilo švihám lúčom svojej microbaterky sem a tam. Súčasne pochopiteľne strácam aj tak chabý kontakt s partnermi a nastupuje „plaziaca“ sa panika, keď ucítim, že sa mi niečo dotklo plutvy. Asi už priplávali....

Odrazu sa udiali dve veci súčasne. V temnote sa ako dve sviečky objavili baterky mojich spolubojovníkov a medzi nimi a mojou maličkosťou sa zjavilo telo najväčšej ryby akú som kedy v sladkej vode videla. Bol tu! Nádherný a trocha desivý kolos sivej farby preplával popred nás. Niektorá baterka ho lokalizuje a odkrýva minimálne 40-50 cm široké a cez 2 metre dlhé telo môjho prvého jesetera toho dňa. Nádherná ryba! A za ňou nasleduje ďalšia a znovu jedna a tak ďalej. Defilé rybích tiel so žralokovitými pohybmi.

Pred nami sa na dne rozvinie málo vídané divadlo. Premávajú sa tu akoby boli len obyčajnými ostriežmi a nie niekoľkometrovými kusmi. Sú všade okolo nás, nie sú plaché a určite ich je niekoľko desiatok. Obzerajú si nás z bezprostrednej blízkosti aj jemne narážajú do našich tiel. Asi preto, že nevedia plávať dozadu. Ústami jemne kĺžu po dne, ktoré akoby vysávali podložie rybníka v Ibbenbueren. Objavujú sa odrazu z temnoty, z nečakaných smerov z boku, zo zadu ba aj s popod môjho tela – a to je teda iná káva!

Postupne sa upokojujem a začínam si všímať odlišnosti medzi nimi. Vidím rozličné tvary hlavy a úst, farebné varianty aj charakter plutiev. Páčia sa mi ich dohora vykrútené „nosy“ a šibalské dolu vytŕčajúce fúzy. Ale zazriem aj „modely“ s plochým nosom či menej ostrými plutvami. A zazriem aj niekoľko do biela sfarbených jedincov.

Snažíme sa čosi aj fotiť, ale uvedomujem si aké sú príšerne tie naše kompakty pomalé. Filmovanie ide o čosi lepšie, ale asi budú mať naše vytvory ako obvykle skôr „dokumentačnú“ než „umeleckú“ hodnotu. Aj s už „prebudeným“ aparátom (po tom čo rybu zazrieme) a namierime na ňu objektív, trvá po stlačení celú večnosť kým zaberie. Zmierujem sa (teraz už celkom pokojná) s tým, že na väčšine mojich snímok budú len chvosty či prípadne rozmazané chrbtové plutvy týchto krásnych tvorov. Ale zážitok to bol absolútne neskutočný !

Moje dojmy z Ibbenbueren

... zapísal vedúci výpravy Robert.......

Pri plánovaní prvého ponoru poslúchneme rady miestneho borca a nesnažíme sa preplávať všetkými chodbami umelo vytvoreného akvatória v tvare veľkého rybníka s rozmermi cca 120x60 metrov. Namiesto toho dopláveme pred potopený egyptský chram. Vchod doň strážia 4 dvojice ku sebe otočených sôch asi 3 metrových mačiek. Medzi nimi sa vyskytujú vyššie spomínané jesetery obrovitých rozmerov.

Prírodný park Ibbenbueren vznikol ako experiment. Nikdy predtým človek nevytvoril technológiou izolačnej plastovej fólie tak veľkú umelú nádrž s faunou a flórou. Jeho tvorcovia vystavali v jeho útrobách systém chodieb, tunelov a jaskýň. Nechýba ani vrak, stromy, či spomínaný chrám akoby vystrihnutý z dokumentárneho filmu o Asuáne. Pre nás potápačov tak vznikol veľmi zaujímavý terén, pri potápaní v ktorom sa v človeku zmiešavajú pocity, v ktorých hodnotí sám či sa mu to vlastne páči, alebo nie. U mňa zvíťazil ten prvý.

Potápači tu nájdu neuveriteľný komfort. Po celý čas prípravy na ponor sa pohybujú v zastrešenom priestore akéhosi „skleníka“. Nechýbajú tu stoly, stoličky, stojany, vešiaky a pochopiteľne ani šatne, sprchy a toalety. Fľaše sa ku plniacej rampe v suteréne umiestneného kompresora nosia len pár metrov a nechýba ani možnosť občerstvenia. Nám sympatickou črtou bola aj možnosť používať svoje vlastné fľaše, vzduch či konzumovať prinesené nápoje a jedlo.

Do vody sa vstupuje pohodlne a bezpečne po schodíkoch. Počas našej návštevy bolo veľmi zamračené a pršalo. Pre vpomerne vysoké tohtoročné májové teploty bola voda veľmi zohriata a nástup rias urýchlený. Práve to spolu s oceľovou farbou oblohy spôsobilo, že viditeľnosť bola podstatne slabšia, než na akú nás sem nalákala reklama. Naše nadšenie z interakcie s tak veľkými rybami to však nijako neovplyvnilo.

Fotky z výjazdu môžeš vidieť na našom webovskom albume.
Poznámka: ryby sú fotené v priľahlej nádrži cez sklo, pretože tie naše snímky dopadli tak, ako sme očakávali......