Rieka Una v Bosne

Prúdové potápanie v horskej rieke v Bihači. Bosna a Hercegovina.

Za svojho potápačského života som sa už viac krát potápal v riekach. Či už v ranných dobách nášho klubového potápania, keď sme odetí do v celku „jednoduchého“ výstroja skákali so všetkého čo bolo tekuté alebo pracovali pod vodou v rámci vtedajšieho ZVäZARMU. Rád spomínam na ponory zo severu Slovenska. Keď sme sa (márne) snažili kráčať v Dolových šlapajách a aspoň obzerať ním nafilmované hlavátky. O to s väčším záujmom som si vypočul Jozsefové (spolumajiteľ potápačskej základne na Korčuli) nadšené rozprávanie o prúdovom potápaní v bosnianskom Bihači na rieke Una.

Cesta do Bosny
Po nadviazaní kontaktu s miestnym borcom, z ktorého sa neskôr vykľul potápačský vojnový veterán kombinovaný s komunálnym politikom, sme sa vybrali 8-členná miniskupinka do Bosny a Hercegoviny. Cesta z Bratislavy nám cez Plitvice trvala približne 7 hodín. Aj keď horský hotel, v ktorom sme boli ubytovaní (resp. k nemu prináležajúce sparťansky zariadené bungalovy) pôsobil dojmom pionierskeho tábora, rýchlo sme sa po niekoľkých pohárikoch domácej becherovky aklimatizovali.

Základňa v Bihači
Na druhý deň sme sa po raňajkách zišli na potápačskej základni, ktorá bola priamo v centre mesta na brehu rieky Una. Treba ešte poznamenať, že rieka Una tvorí so svojimi meandrami, ramenami, vodopádmi a ostrovčekmi integrovanú súčasť mesta. Nábrežie tu plynule prechádza v mestskú Copacabanu a jazdiť na kajaku, rafte ci skákať do vody na hati je možné prakticky hneď vedľa obchodov, reštaurácií a mestských víl. Najskôr, keď nás miestny povozili na pramiciach, aby nám celkom exhibicionisticky demonštrovali svoje gondolierske umenie, sme obdivovali čistotu jemne nazelenalej vody v rieke a krásu jej perejí.

Potápanie v meste
Rieku Una možno nájsť len niekoľko dolín východnejšie od známeho Národného parku Plitvice v Chorvátsku. Ponory sa tu realizujú výlučne v doprovode lokálnych Divemasterov. Sú to skúsení, skôr starší chlapi s príjemným optimistickým pohľadom na svet a s prekvapujúco skvelou kondíciou. Aj keď teplota vody 16-17 st. Celzia (podľa inštrukcií sme si priniesli len mokré obleky) najskôr vyrazila dych, chlad sme rozhodne necítili. Riečne potápanie v bosnianskom ponímaní je totiž dosť namáhavá forma tohto športu. Raz sme plávali proti prúdu, inokedy diagonálne splavovanie so zúfalou snahou o udržanie sa v závese za inštruktorom. Hneď na začiatku sme pochopili, že akékoľvek „bezkontaktné potápanie“, ktoré nám väčšinou vtĺkali celé roky do hlavy, v Bihači jednoducho neplatí. Ťahali sme sa za rastliny aj škriabali po skalách. Ale zážitok to bol mocný. Hĺbka variovala od niekoľkých centimetrov až po 9-10 metrov.

Fauna rieky
Zo začiatku sme videli len malé ryby, najmä pstruhy a ďalšie štíhle lososovité ryby. Čím viac sme sa priblížili k perejám, tým viac rýb pribúdalo. Priamo pod vodopádmi ich bolo najviac. Vzhliadli sme aj niekoľko hlavátok. Bizarný bol tiež výstup na hladinu poza závoj dopadajúcej vody, kde sme sa v prítomnosti atraktívnej kulisy mohli podelit o svoje zážitky. Naspäť na základňu sme sa splavili popri hlbokých stenách a zhlukoch popadaných stromov, tvoriacich prirodzené útočisko ďalším, mne celkom neznámym druhom rýb.

V riečnej jaskyni
Na 2. ponor dňa sme sa sústredili na vodopády poniže základne. Po trochu komplikovanejšom prístupe, skokom priamo do vodopádu, sme sa po niekoľkých minútach plávania v tejto prírodnej vírivke ocitli pred vchodom do riečnej podvodnej jaskyne, dokonale schovanej za padajúcim prúdom. Jej atraktívnosť zvyšovala prítomnosť zakliesnenej pramice, ktorá vypĺňala značnú časť predsiene tejto relatívne veľkej vertikálnej pukliny. Popri nej sme mohli preniknúť do menšej jaskyne s viacerými bočnými výklenkami. Celkovú pochmúrnu atmosféru dopĺňal hukot padajúcej vody.

Hať pri mlyne
Další deň sme najskôr cestovali autami popri meandroch rieky v údolí s nádhernou prírodnou scenériou. Modrá obloha, sýtozelené lesy a všade prítomná vlaha potokov, potôčikov a struží. K tomu minarety na obzore a slovanská reč domorodcov, ktorej sme prekvapujúco rozumeli. Na naše prekvapenie, voda do ktorej sme vkĺzli pri starom mlyne nemala viac než 13 st. Celzia! Ale na chlad nebol čas. Pod vodou nás čakali ešte mohutnejšie vodopády, ale najmä ešte čistejšia voda ako v meste. Aj hĺbky boli väčšie – dobrých 13-14 metrov, pričom na hlavy sa nám valila voda s nepopísatelným hukotom.

Underwater canyoning
Posledný ponor mal byť čerešničkou na torte nazvanej „Bosnianske dobrodružstvo“. Domáci sľubovali meter dlhé ryby. Najskôr nás však viedli do kaňonov rieky Una, pozdĺž jej toku na sever od Bihača. Po tak trochu horolezeckom zostupe k rieke, v neoprénovom obleku a s plným výstrojom na chrbte, sme sa zanorili v úzkom kaňone. Mal to byť ozajstný drift. Aj bol, prúd nás okamžite strhol so sebou. A potom začala divoká jazda podvodného canyoningu! Leteli sme ohromnou rýchlosťou popri obrovských aj 5-6 m balvanoch. Občas nám cestu prekrížil kmeň stromu zaklíneného medzi skalami. A tak sme mali na výber: „zhora“ či „zdola“.....

A zasa hlavátky, ba aj zmije
Občas nás náš Divemaster vyviedol von z prúdnice, keď nám chcel ukázat oddychujúce ryby. Inokedy nás nastrčil priamo do stredu rieky, kde sme skutočne plávali spolu s meter dlhými hlavátkami. Po celý čas som nechápal, ako je možné, že sa vzájomne nestratíme alebo, že nás niektorého niekde nepritlačí o skalu či kamennú kulisu.
Okrem rýb sme videli aj niekoľko obojživelníkov ba aj plazov. Dokonca nám celkom slušne pred kamerou zapózovala aj pomerne dlhá vretenica, s kľukatou čiarou na hlave. Netušil som, že jestvujú aj riečne zmije!

Čierna ruka
Tento ozaj driftový ponor končil v rozšírenom koryte rieky, do ktorej sa spod skaly vlieval prúd mimoriadne, len 8 st. Celzia studenej, ale za to kryštáľovo čistej vody. Vzadu v skale na nás zízal otvor jaskynného systému, z ktorého sa spomínaná „ľadová“ voda valila. V okolí bolo tiež veľa munície, rakiet aj mín. K podobným reliktom vojny mám prirodzený rešpekt, preto som intuitívne zaspätkoval a držal sa rieky. Neskôr sme si na pamätnej tabuli prečítali, že prítok v ktorom odpočíva údajne niekoľko tisíc obetí, má velmi temnú minulosť siahajúcu od ustašovcov až po posledné balkánske konflikty. Veď ani jeho meno „Crna ruka“ nevzbudzovalo dôveru......

Večer s rybami na iný spôsob
Záver pobytu sme strávili nemenej príjemne, keď nás naši noví potápačskí priatelia pohostili pravým mäsom na grile. Jedla sa baranina, bravčové ale najmä ryby. Pili sme miestne, vcelku chutné pivo a špekulovali ako a kedy sa sem opät vrátiť.

Ernest Tumann
a ďalší driftoví potápači