Modrá diera - Blue Hole (Zaklopatica)

Poloha: útes pri zátoke Zaklopatica

Hĺbka: do 18 metrov

Zaujímavosti: uzavreté jazierko s východom na otvorené more

Poznámka: neuveriteľná fantázia prírody…

S takýmto typom ponorov sa stretávame skôr kdesi na Malte, či jej susednom ostrove Gozo, než na Jadrane. Komu sa páčila Modrá jaskyňa na Biševe neďaleko ostrova Vis, bude našou Modrou dierou istotne nadšený.

Ponor začíname tesne pri brehu, kde sa dno len mierne zvažuje smerom nadol. Kotvu pri tom len málokedy hádžeme hlbšie ako na 5-6 metrov. Po tom ako sa skontrolujeme, klesneme na hranu steny v 10-13 metroch. Po tom čo sa prehupneme cez jej okraj sa nám otvorí až do hĺbok okolo 20-22 metrov. Po niekoľkých minútach sa ocitneme v ústí pomerne širokej vertikálnej štrbiny, ktorá je bránou do Blue Hole.

S progresom do brány sa postupne dostávame v 18 metroch ku spodnému vchodu do diery, ktorý má podobu niekoľko metrov dlhého tunela. Samotný tunel nie je žiadnym “hard core” jaskynným potápaním, ale len pár metrov dlhým uzavretým priestorom, navyše dostatočne širokým, pričom doň preniká svetlo z vnútornej strany tohto unikátneho prírodného úkazu.

Po prekonaní tunela sa potápač ocitá na druhej strane v akomsi prírodnom amfiteátri, pravdepodobne vzniknutom po predchádzajúcom prepadnutí stropu niekdajšej jaskyne. Jeho dno je pokryté „červenými ružami“ druhu Peyssonnelia squamaria. Po oboch stranách amfiteátra sú bezpečne potápateľné previsy, evokujúce pocit jaskynné potápania.

Na severnom konci amfiteátra, pokračuje Blue Hole asi 15 metrov dlhou a niekoľko metrov širokou chodbou. Z pochopiteľných príčin do nej nevstupujeme, ale otáčame sa v jej ústí, v zóne denného svetla. Navyše je dno chodby pokryté ľahko zvíriteľným sedimentom, preto sa radšej držíme niekoľko metrov nad dnom na úrovni akejsi prírodnej terasy. Za zmienku stoja rúrkovce, ktoré patria k mnohoštetinatým červom. Na lúče našich bateriek reagujú veľmi zábavne, keď sa po nasvietení bleskovou rýchlosťou náhle zastrčia do svojich rúrkovitých stoniek.

Po otočení sa, plávame držiac sa steny po pravej ruke smerom von z amfiteátra. Po ceste odporúčame pátrať po spiacich úhoroch v miestach celkom pri dne, kde sa skala stretáva s pieskovitým dnom. Cez teraz už nám známy vchod/východ v hĺbke 18 m sa dostávame na otvorené more. Ponor pokračuje pátraním po rybách a ďalších potvorách na východnej stene.

Po pár minútach sa dostaneme k ďalšej vertikálnej pukline, v ktorej útrobách začneme stúpať k hladine. Na jej vrchole sa stáčame opäť na západ k Blue Hole. Teraz už v plytkej vode 3-5 metrov môžeme pozorovať atraktívny perličkový kúpeľ, keď sa cez póry v skalách driapu k hladine tisíce strieborných guľôčok bublín nami vydýchaného vzduchu, ktorý sme vypustili pri dvojnásobnom prekonaní spodného tunela.

Aj keď je čln už na dohľad, ponor ešte prekvapujúco nekončí, pretože naši Divemastri určite zamieria do Blue Hole. Po opätovnom naplávaní do jej horného poschodia cez veľké “okno” siahajúce až k hladine, absolvujeme ďalšie kolo v útrobách amfiteátra. Dych ti istotne vyrazí zvláštny prírodný úkaz, ktorý tvoria priam “hmatateľné” lúče slnka, dopadajúce do vody cez horné okno Blue Hole. Len málokto odolá a nevykúpe sa v ich svetle.

Na konci sa zvykneme vynoriť až na hladinu, pretože aj pohľad von po hladine amfiteátra je veľmi fotogenický. Spoločnosť nám pri tom zvyknú robiť tisíce malých, takmer priehľadných sklenených rybičiek. Cesta k člnu späť na otvorené more, je už len rutinou, ktorú spestrí výstup cez “stredné” okno v hĺbke 5 metrov. Za aj pod nami zostáva vtedy skutočne len „Modrá diera“....