Dugongy v Abu Dabbab
Nevšedné stretnutie s morským
cicavcom v Červenom mori. Egypt.
Dugong ako živočích
Vždy som chcela stretnúť niektorého z týchto zvláštnych živočíchov,
ktorých spomínajú už grécke mýty ako bájne sirény lákajúce k sebe námorníkov
naživo. Respektíve vidieť na vlastné oči v jeho prostredí pod vodnou
hladinou. Akosi som podvedome cítila spriaznenosť či priam príbuzenský
súzvuk s týmto bizarne vyzerajúcim tvorom, o ktorom som vedela že spolu
so svojim stredoamerickým bratrancom Lamantínom z čeľade Trichechidae
patrí medzi jediné žijúce morské bylinožravé cicavce našej planéty.
Zátoka Abu Dabbab
Posádka mnohých lodí končiacich južné safari, či vracajúcich sa z Brother´s
na pevninu zamieri na poslednú noc pred výmenou hostí v Marsa Alam či
Port Ghalib do väčšej a krytej zátoky pri Marsa Abu Dabbab. Dnes je
táto zátoka známa najčastejším výskytom dugongov v egyptskej časti Červeného
mora. Jej severnú stranu lemuje plytký koralový útes, zatiaľ čo zbytok
tvorí prevažne pieskové dno porastené riedkou morskou trávou. Práve
takáto flóra vyhovuje veľkým korytnačkám a piesok viacerým druhom rajovitých
rýb. Ale našim hrdinom mal byť dugong.
Hľadanie sirény
Z potápačských časopisov, či rozprávania našich Divemasterov sme vedeli,
že dugong sa väčšinou prichádza do zátoky kŕmiť až okolo poludnia. Napriek
tomu, sme už od skorého rána z hornej paluby vyzbrojení ďalekohľadmi
pátrali po svetlohnedom chrbte tejto morskej kravy. Úderom jedenástej
sme už odetí v neoprénoch sedeli v zodiacu a civeli na zvlnenú hladinu
v nádeji, že zbadáme dugonga práve v tom krátkom okamihu, keď sa bude
nadychovať. Naše nadšenie chladlo priamo úmerne s pribúdajúcimi desiatkami
minút beznádejného hľadania. Keď bolo slnko nad našimi hlavami riadne
vysoko, a my sme sa cítili v neoprénoch ako sardinky v plechovke, sa
z druhého konca zátoky ozval krik. Posádka nášho druhého zodiaku (tiež
plného potápačov) mala viac šťastia. Po našom príchode na miesto, bol
prvý manšaft už pod vodou.
Stretnutie s dugongom
Dno, v ktorom naša fešanda (neskôr sme sa dozvedeli, že išlo o samicu)
ležala, bolo pomerne plytko. V hĺbke približne 4 metre, sa pokojne pásla
a jednoducho nás, takmer desiatku potápačov ignorovala. Napriek tomu,
že bolo vo vode viacero kamier a fotoaparátov, ktoré blýskali ostošesť
dugong, respektíve dugongica si bez záujmu o svoje okolie obhrýzala
morskú trávu. Okrem silnej hornej pere, pripomínajúcej akýsi chobot,
si pri vkladaní trávy do úst prekvapujúco pomáhala aj hornými končatinami
premenenej na plutvy.
 
Exteriér morskej kravy
Vzhľadom na skutočnosť, že ja som nefotila, som si na rozdiel od ostatných
mohla dokonale a z tesnej blízkosti obzrieť toto istotne sympatické
zviera. Úprimne povediac, jeho vzhľad mi pripadal značne absurdne. Nech
už dugonga dizajnoval ktokoľvek, asi nemal pritom celkom jasnú hlavu.
Spredu vyzerá ako slon, telom sa ponáša na mohutného uškatca a chvost
- ten je jasne veľrybí. Ale pohybmi hlavy a spôsob akým sa pásol, jednoznačne
pripomínal kravu, či iného suchozemského bylinožravca. Na chrbte mala
množstvo škrabancov a jaziev. Ktovie ako sa k samiciam správajú dugongí
páni počas párenia? Keď som nabrala viac odvahy a priblížila sa k tomuto
mierumilovnému stvoreniu až na dohmat, vnímala som jej chlpy na papuli.
Správanie sa tvora
Dugongy na rozdiel od iných morských cicavcov nevydržia dlho pod vodou.
Aj tá naša samica sa raz za 2-3 min odpútala od dna a namierila si to
k hladine v podstate vo vertikálnej polohe. Pohybovala sa pri tom nesmierne
graciózne, keď jej na pohyb slúžila zadná plutva, zatiaľ čo prednými
viac manévrovala. Po nabraní vzduchu sa táto „morská krava“ opäť ihneď
zanorila a elegantne dosadla na dno. Posúvajúc sa a balancujúc na predných
končatinách potom pokračovala v prežúvaní trávy, pozorujúc nás svojimi
malými očami len tak, akoby „mimochodom“. Jej apetít bol značný a tak
som si spomenula na vetu z atlasu, že denne musí skonzumovať množstvo
potravy rovnajúcej sa až 10-15tim percentám svojej hmotnosti.
Suita jej výsosti
V tesnej blízkosti našej krásky sa motalo niekoľko aspoň polmetrových
štítovcov. Niektoré z nich sa prisaté na telo dugonga nechali voziť,
iné pri /ak sa to vôbec tak dá označiť/ rýchlejších pohyboch cicavca
zmenili svoju pozíciu. Z predchádzajúceho pozorovania žralokov a morských
korytnačiek som si pamätala, že aj keď remory vyzerajú nevábne, nejde
o parazity. Naopak, ich potravu tvoria cudzopasné kôrnatce na pokožke
týchto živočíchov. Okrem nich dotvárala suitu našej samice aj malá šikovná
rybička prekrásnej žltej farby. Neustále križovala priestor pred čumákom
dugonga ale neváhala realizovať aj niekoľko odvážnych výpadov proti
nám, biednym pozemským smrteľníkom.
 
Podvodné dostihy
Napriek zdanlivo nemotornému trupu sa zvieratko prejavilo ako celkom
schopný plavec. Stačilo niekoľko mávnutí mohutným chvostom a už sa od
nás vzdialilo na desiatku metrov. Pochopiteľne, hneď sme sa do toho
opreli tiež a stíhali sme dugonga, ktorý aj keď kombinoval nádychy na
hladine s občasným utrhnutím si trste podvodnej trávy, ešte stále bol
rýchlejší ako my. V podstate to bolo ako v cyklistike, keď sa peletón
vydá do kopca. Slabší odpadávali ako prví. Nakoniec aj mne došli sily
a tak napriek skutočnosti, že som si uvedomovala, že sa dívam na druh,
ktorému hrozí vyhynutie, musela som to vzdať, pretože pľúca mi išlo
roztrhnúť.
Mar Salam
Netuším aká stará bola naša samica. Atlas tvrdil, že najstarší známy
dugong dosiahol veku 70 rokov. Na mňa tento viac než dvojmetrový a istotne
niekoľko 100 kilogramov ťažký živočích nepôsobil príliš adolescentne.
A to sa vraj dospelého veku dožíva až približne v 17-tich. V podstate
ako človek. Keď sa nám postupne vzďaľovala smerom na otvorené more až
na hranicu viditeľnosti mimovoľne som jej popriala ešte dlhý a pokojný
morský život. Mar Salam /arabsky: do videnia/ dugongica, bolo mi potešením!
Jolana Adamová
Poznámka: veľmi pekne ďakujem svoju priateľovi Jánosovi Halászovi za
poskytnuté fotografie.
|
