Žraloky zo Slovenska

Pátranie po pravekých žralokoch. Príbelce.

Začalo to návštevou Slovenského národného múzea. Pamätal som si ešte z detstva, že z jednej vitrín jeho prírodovednej sekcie na mňa po desiatky rokov vyzývavo hľadel obrovitánsky zub z megalodona - pravekého predchodcu dnešných žralokov. Neskôr, keď som začal chodiť do školy, som si mohol aj prečítať ceduľku na podstavci toho zubu o veľkosti mojej dlane: „Nálezisko – Horné Strháre, Slovensko“.

Nesmierne som obdivoval tento kúsok a viackrát som sa k nemu v mladosti fascinovaný vracal, predstavujúc si gigantické rozmery tvora. Už vtedy som zatúžil vlastniť podobný odkaz pravekého sveta. Ale roky leteli, Sandberg pri Bratislave a ďalšie lokality sa stali chránenými oblasťami a zrazu som dospel.

Teraz sa živím potápaním. Za peniaze vodím druhých do sveta pod vodnou hladinou a sprostredkúvam im nezabudnuteľné zážitky zo stretnutí so živými žralokmi. Ale tá detská túžba v srdci zostala. A tak som sa spolu so svojimi deťmi (ktorí sa medzi tým tiež stali certifikovanými potápačmi) vybral na juh Slovenska pátrať po zbytkoch žralokov, ktoré tu pred dávnymi časmi brázdili vody Panónskeho mora.Pochopiteľne – trocha sme pátrali po internete a v radoch svojich priateľov.

Ubezpečovali nás, že stačí trpezlivo kopať a úspech sa vraj najneskôr do 2 hodín v podobe nálezov zubov o veľkosti 2-3 cm rozhodne dostaví. Ako neskúsení paleontológovia sme sa vystrojili celou plejádou nástrojov a náčinia, siahajúcou od lopát, hrabličiek, záhradných motýk až po sitko na robenie halušiek. Lukáš s veľavravným výrazom v tvári pribalil do „Goody bagu“ aj prázdnu krabicu od zmrzliny pre prípad úspechu akcie. Jeho mama radšej pribalila krém na opaľovanie a šunkové rohlíky.

Každopádne výprava sa mohla začať !
Naša cesta viedla na paleontologické náleziská v okolí Veľkého Krtíša. Vlastne, celkom nás prekvapilo, že tými náleziskami sú celkom obyčajne pieskovne, to jest dávno opustené ťažobné priestory. O to príjemnejším zistením bolo, že prístup k ním bol celkom voľný, priam pohodlný keď sme sa s autom dostali až celkom do tesnej blízkosti lomu. Odpadli z nás tým aj posledné pochybnosti o „legálnosti“ nášho projektu.

Po príchode sa každý z nás s vedomím, že čo nájde, bude len a len jeho rozbehol do iného kúta pieskovne. Poznám svoje deti a trvácnosť ich záujmu, preto som nenápadne nastavil otočný krúžok mojich potápačských hodiniek na veľkú ručičku s vidinou, že ma najbližšie dve hodiny bude čakať intenzívna motivačná aktivita. Dúfal som len, že sa naši priatelia s tými garantovanými dvoma hodinami, po ktorých sme mali nájsť zuby, lastúrniky a ďalšie fosilné zbytky nemýlili.
Po necelých šiestich minútach kopania ako prvá víťazoslávne skríkla Bea. V rukách sa jej zaleskol ozajstný žraločí zub. Bol kompletný, nepoškodený a prekvapil nás čiernou, až mramorovou farbou. Ihneď sme sa sklonili späť k práci a o to intenzívnejšie sme hrabali a preosievali piesok. Samozrejme, že Beatu tento nález katapultoval do role najskúsenejšieho kopáča. Celkom nenápadne sme sa posunuli bližšie k jej pozícii dúfajúc, že táto praveká potvora nechala aj viac kúskov svojho chrupu na tom konkrétnom mieste.

Veronika s Martinom začali celkom bez škrupulí kopírovať jej výskumný a zberačský štýl. Ale beda, ďalších 90 minút ani ťuk ! Ako prvého, opustil záujem najmladšieho člena našej výpravy, pre ktorého monotónnosť hľadania postrádala nutnú dávku akčnosti. Namiesto toho začal pátrať po okolí a naháňať miestne kozy.
My ostatní sme nedbajúc na páliace slnko, smäd a plné ústa piesku hľadali ďalej. Skúšali sme to v mäkkých častiach, v horných vrstvách, v štrku aj v piesku ale okrem veľmi krehkých a na vzduchu sa rozpadávajúcich schránok lastúrnikov a koralov sme nič nenašli.
Smolu prelomila Janka. V priebehu niekoľkých minút našla 4 úlomky pomerne veľkých zubov. Ani tie celistvé nedali na seba dlho čakať. Úzke, dlhé a na konci špicaté zuby sa nám zdali nádherné a tak sa Lukáškova krabička od zmrzliny aj naozaj začala plniť. Pre mňa zaujímavou skúsenosťou bolo, že sme všetci intuitívne opustili individuálny prístup a začali sme pracovať spoločne. Jedny odstraňovali hornú vrstvu, druhý rozhrabávali a vrcholové družstvo prstami prehrabávalo ešte mokrú horninu. Úspech sa dostavil.
A tak máme dnes doma zbierku žraločích zubov. Vraj sú 5-20 miliónov rokov staré. Asi preto mám vždy taký zvláštny pocit keď sa ich dotýkam.
No a čo bude ďalej ? Môj 9 ročný syn sa naposledy v múzeu zastavil a dosť dlho díval na vystavenú lebku mamuta. Na podstavci bol nápis: „Nálezisko – ...............“.