Nemo 33 - Brusel, Belgicko

Potápanie v najhlbšom bazéne sveta.

Čo už len môže byť zaujímavé na potápaní v bazéne......, pomyslel som si, keď sa v minulom roku vrátila naša parta z Bruselu. Ale na počudovanie, potápaním ošľahaní chalani a baby, čo prešli pol sveta, videli veľrybáka, hlboké jaskyne aj ozrutné vraky boli prekvapujúco nadšení z potápania medzi kachličkami. Tak som sa rozhodol, že v duchu známeho „lepšie je jeden krát zažiť - ako 10x počuť“, zorganizujem klubový výjazd do hlavného mesta Belgicka a presvedčím sa, o čom to potápanie v bazéne s prívlastkom: „najhlbší na svete“ bude.

Cesta

Letecky na medzinárodné letisko v Bruseli, vlakom do mesta a peši do hotela v absolútnom centre tejto európskej metropoly a zrazu sme ocitli (držiac v ruke belgickú vaflu poliatu svetoznámou čokoládou) na prekrásnom námestí plnom gotickej architektúry. Naša úvodná prechádzka mestom viedla k fontáne so sochou čurajúceho chlapca, ale neskôr väčšina z nás samozrejme skončila pri ochutnávaní skvelého tmavého piva. Tí odvážnejší z nás vyskúšali aj pivá ochutené čerešňovým alebo jahodovým sirupom.

Tour de Brusel

Druhý deň sme absolvovali bruselskú klasiku: Atómium – unikátnu stavbu zo svetovej výstavy z roku 1956, Mini Europe – park plný miniatúr najznámejších budov členských krajín EÚ, Kráľovské záhrady, ale aj Justičný palác či katedrály. Ale večer prišlo to najočakávanejšie, potápanie v centre NEMO33. Po dosť vzrušujúcej jazde električkou v piatok podvečer sme sa nakoniec ocitli pred budovou, ktorá pripomínala skôr výrobnú halu, než špecializovaný, pre potápačov postavený bazén.

Nemo 33

Prišli sme trocha priskoro, v bazéne boli ešte staršie dámy v plnom nasadení v rámci takzvaného „aqua-fitness“. Po spísaní zoznamu potápačov a kontrole potápačských preukazov sme šli na vec. Z domu sme priniesli len svoje masky a počítače. A tak sme sa idúc po schodíkoch k bazénu cítili akýsi nahí. Okrem našej 11-člennej skupinky napochodovalo na bazén aj ďalších prinajmenšom 20 potápačov. Po krátkom brífingu sme nafasovali plutvy a nechali nás, rozplávať sa v plytšej časti bazéna. Voda mala na apríl pre nás príjemných 30 stupňov. Na zapísknutie (trocha to pripomínalo cirkusovú manéž) sme opäť vyšli z vody. Zo značného množstva výstroja, ktorí bol k dispozícii sme si vybrali podľa svojej veľkosti vestu, Aqua-Lung regulátor a 12,5 litrovú fľašu.

Potápanie v najhlbšom bazéne sveta

Najskôr sme sa potápali v priestore s päťmetrovou hĺbkou priamo oproti veľkým otvorom v stene bazéna, ktoré vo forme okien spájali bazén s priľahlou reštauráciou. Spoza skla sa na nás dívali dievčatá a ďalší nepotápajúci sa členovia nášho doprovodu. Fotoaparáty pochopiteľne cvakali na oboch stranách sklenených okien, zo situácie ktorej vznikli dosť bizarné snímky. Ponor ďalej pokračoval preplávaním tunela v hĺbke približne 10 metrov. Po jeho stranách bolo možné vplávať do dvoch priestorov s dýchateľným prostredím, do ktorých bol vzduch vháňaný trubkami. Jedna z nich bola vyzdobená ako interiér ponorky z románu Julesa Verna a druhá pripomínala krasovou výzdobou jaskyňu. Z tunela sme videli priamo na vertikálnu šachtu, ktorá stĺpom bublín pripomínala gigantickú vaňu s perličkovým kúpeľom. Ako skúsení psy sme si hravo vypočítali, že všetci tí, ktorí sa nahrnuli hneď od začiatku do hĺbky bazéna, vzhľadom na bezdekompresné limity dlho na dne nevydržia.

Šachta do 34 metrov

Aj tak bolo, po 10-12 minútach začali vystupovať nahor. Ako živé torpéda sme sa popri nich spustili dolu a začali okupovať priestor šachty. Jej vnútorný priemer bol aspoň 7-8 metrov a na jej dne bola ružica so svetovými stranami. Z dna pre mňa celkom nepochopiteľne vytŕčali v hojnom počte akési konzoly. Na jednom okraji bol masívny antikorový rebrík, ktorý ako sme si všimli aj mnohí použili pri brzdení rýchlosti výstupu. Úprimne povediac, dosť skutočností vôkol nás bolo prekvapujúcich. Videli sme otca, ktorí doslova nútil svojho syna na zostup nadol. Akási dievčina si zjavne mýlila tlačidlá inflátora a o zbesilom pískaní počítačov registrujúcich prekročenú rýchlosť výstupu ani nehovoriac. Nakoniec sme zostali dolu v hĺbke, ktorú naše prístroje zobrazovali ako 34,2 metra sami. Pohľad nahor bol skutočne impozantný. Aj keď bola dolu pomerne tma, v bublinách sa siluety potápačov v horných častiach šachty javili proti svetlu až smiešne malé.

Späť na hladinu

Po približne 10 minútach sme aj my stúpli späť do tunela, zamávali priateľom za sklom a doslova si pre účely bezpečnostnej zastávky ľahli na dno v oddelení bazéna, ktoré bolo pravdepodobne naschvál s 5 metrovou hĺbkou. Ťukanie na kovový rebrík a pohľad na moju D9 mi pripomenul, že naša seansa sa skončila. Tak som sa ešte raz nahol cez okraj hrany šachty (asi najkrajší pohľad v bazéne) a vyliezol z vody.

Zhrnutie pocitov

Nech to znie akokoľvek neuveriteľne, môžem pokojne vyhlásiť, že aj keď mám v denníku zapísaných cez 7 000 ponorov, tento „kachličkový“ hĺbkový ponor ma vôbec nesklamal. Naopak, dobre som sa zabával a schuti si zapotápal. Na druhý deň zostal čas na návštevu Múzea vojny a armád ako aj Múzea automobilizmu. Prechádzka okolo kráľovského paláca a rozlúčka s týmto „európskym“ mestom. Sľúbil som si, že sem sa ešte raz vrátim.

Robert a ďalší majitelia tričiek s nápisom:
„Sme najhlbší bazénový team potápačov Slovenska“.