Potápali sme sa v komore

Simulovaný ponor do hĺbky 60 metrov

Na jednej schôdzke mi chalani v klube sucho a krátko oznámili: „budúci piatok sa ide potápať do 60-tich metrov“. Údiv v mojich očiach bol asi dosť zreteľný, lebo sa hneď hurónsky rozrehotali. Na známosť čitateľovi – bol koniec januára a môj výstroj už viac ako 2 mesiace pekne odpočíval uložený na spodku skrine. Ale vysvetlenie nasledovalo – „potápať sa budeme v tlakovom hrnci“. Môj údiv z tváre samozrejme nezmizol, lebo nasledoval dodatok – „teda nie celkom, bude to Hydrosimulátor“. Ale ani tento popis ma celkom neuspokojil, preto prišli na rad fotky-internet-reporty.

Fantomasova pracovňa

Keď sme po približne 1,5 hodine jazdy prišli do Vyškova pri Brne, ukončili sme cestovanie pred bránami akejsi akreditovanej skúšobne. Nasledovala takmer „colná“ prehliadka usmievavým ale precíznym vrátnikom. A po niekoľkých sto metroch vnútri areálu som sa ocitla na veľmi zvláštnom mieste. Vo vnútri haly sa ako prvá v mojom zornom poli objavila ozrutná rúra so schodiskom, ktorá ako som sa neskôr dozvedela slúžila ako ponorná, 7 metrov hlboká veža na potápanie.

V opačnom rohu, na zvláštnej konštrukcii nečakane trónil nádherný drevený motorový čln z minulého storočia, so staručkými Crescent motormi. Cez dvere bolo vidieť do vedľajšej miestnosti, kde som zahliadla neuveriteľne veľké tlakové nádoby pospájané trubkami do série a nechýbal ani na pohľad statný kompresor.

Najzaujímavejším však bol akýsi riadiaci pult, akoby z filmu o Fantomasovi. Pracovisko bolo zaplnené obrazovkami, reproduktormi, ventilmi a množstvom ďalších, výhradne analógových prístrojov. Nechýbal, ako poznamenal Jurko, ani magnetoskop (ako sa vraj volá video) či 4-stopý kotúčak. Ale hneď vedľa trónila v žltej farbe naša gigantická kuchta.

Hydrosimulátor

Takto som nazvala pretlakovú komoru, ktorá v priemere merala aspoň 3-4 metre. Ako sme neskôr zistili, po vstupe do haly sme videli len jej hornú polovicu, pretože pod nami o poschodie nižšie bola jej spodná polovica. Pohľad do vnútra cez vstupný otvor, mi pripomínal filmy o ponorkách. Interiér tvorili kovové lavice a zo strán viseli vrapové hadice s kyslíkovými polmaskami. Archaické zariadenie riadiaceho centra dopĺňal smiešny telefón červenej farby, ktorý viedol až do suchej časti komory. Jej podlahu tvoril akýsi rošt a pod ním som videla vodnú hladinu.

Príprava na ponor

Pozostávala z rýchlej lekárskej prehliadky a Robovho popisu ponoru. Čakal nás ponor do hĺbky 60 metrov s 20 min časom na dne. Aj som sa trochu zasmiala, keď nám popisovali príznaky a symptómy dusíkovej narkózy. Pravdaže smiech ma prešiel takmer vzápätí po tom, čo som sa obliekla do neoprénu a súkala sa cez úzky otvor do komory. Ihneď som si uvedomila, že v kuchte je akási čudná akustika. Na pokoji mi nepridala ani Dexterova poznámka, že vraj „dolu“ pôjdeme rýchlejšie, vraj - „aby sme si tú narkózu“ riadne užili...“. S malou dušičkou som sa nastrojila a po rebríku zostúpila do relatívne chladnej vody.

Zostup

A dobrá nálada z prípravy na ponor zmizla celkom vtedy, keď sa dvere komory zavreli a hlasné syčanie nám jednoznačne naznačilo že sa komora napĺňa. Takmer vzápätí som ucítila tlak na uši a bolo mi jasné, že ak nebudem stíhať, tak sa môžem dostať do problémov. Začala som ako o dušu hltať, kývať sánkou a fúkať do nosa. Našťastie nikto „nehodil biely uterák do ringu“ (rozumej nedvihol ruku ani nezabúchal na stenu komory). Neskôr na grafe som zistila, že Robo zostup napriek vyhrážkam výrazne spomalil a tak sme klesali rýchlosťou len okolo 8-9 metrov za minútu.

Na dne

Bolo to veľmi bizarné. Hoci sme všetci štyria kľačali v plechovke naplnenej vodou, cítili sme tlak na uši, naše vesty aj obleky sa stláčali a na displejoch počítačov nám naskakovala simulovaná hĺbka. Po pár minútach sme boli na „dne“ v hĺbke cez 60 metrov. Už od 50-53 metrov som ucítila akýsi ťažko popísateľný ťaživý pocit. Súčasne, akoby sa zmenili svetelné pomery v komore.

Nemôžem povedať, že by sa mi ťažšie dýchalo, necítila som tú avizovanú kovovú príchuť na jazyku ale uvedomila som si, že som akási „lenivejšia“ vydychovať. Akoby som vzduch chcela len prijímať, ale nie vydávať von. Po pár minútach som si všimla, že už necítim chlad ako na počiatku ponoru, hoci teplota bola pochopiteľne konštantná. V tej chvíli mi môj partner podal písaciu tabuľku s akousi správou. Nedokázala som riadne zaostriť a ťažko som chápala význam napísaných slov.

Výstup

Aj keď som si to nechcela pripustiť, skutočnosť že som bola nepochybne pod účinkami narkózy som zistila až vtedy, keď sme začali „stúpať“ nahor. V takých 40 metroch sa akoby rozjasnilo a aj zvuk môjho vlastného nádychu bol iný. Odrazu som mala čistú hlavu a mohla sa konečne venovať svojmu počítaču, na ktorý som opojená dusíkom celkom zabudla.

Hore to šlo postupne. Aj keď sme boli vyzvaní, aby sme ignorovali svoje počítače, pochopiteľne sme jedným okom bedlivo sledovali čo sa na displejoch našich počítačov zobrazovalo. Stupňovitou dekompresiou sme sa dostali až na 6-metrovú zastávku, kde nás nechali 13 min. Po nej nasledovala až 20 min pauza v 3 metroch. Začala nám byť trocha zima, tak sme postupne opúšťali vodu a po rebríku vyliezali do suchej časti komory.

3-metrová zastávka – to už bola otrava, aj keď mi umožnila si zrekapitulovať svoje myšlienky, čo som vlastne zažila. Bola som rada, že som pri prechode na súš nezabudla sňať zo zápästia svoj počítač a nechala ho dolu vo vode. Vraj by sa mohol poškodiť. Jeden z mojich druhov ma nasledoval, vysvitlo že 10-litrová fľaša mu na túto dĺžku „ponoru“ jednoducho nestačila.

Facit

Keď som si po ceste domov rekapitulovala svoje zážitky a spomenula si na tie 3 telá mojich partnerov vo vode podo mnou, nemohla som sa ubrániť myšlienkam o koreňovej zelenine namočenej vo vode a uzavretej v tlakovom hrnci. Ako keď moja mama varí nedeľňajšiu polievku v kuchte...

Svoje pocity opísala Jolana Adamová

Ďalšie fotky nájdeš na webovom albume Klubu Aronnax.