S plutvami na greene

Potápanie v jazierku na golfovom ihrisku

Už si nepamätám kde som čítal o chlapíkovi, ktorý sa živí tým, že obieha golfové ihriská a vyberá z nich loptičky. Nápad sa zanoriť do mútnych vôd takéhoto jazierka sa mi zapáčil a tak sondoval možnosti.

Nakoniec najschodnejšou cestou, sa stala možnosť ponoru na golfovom ihrisku v neďalekom Hainburgu. Tak sme sa jeden októbrový piatok, keď bolo riadne pod mrakom (vraj malo byť za takého počasia menej golfistov) vybrali štvorica odvážnych „ball hunterov“ a dvaja „saporťáci“ za hranice do susedného Rakúska.

Pri Clubhose nás čakal „Šidlo“ – naša spojka aj s direktorom, ktorý nás ihneď po zvítaní sa zaviedol na pľac. Bolo ním jazierko, oveľa menšie ako som čakal. Naproti tomu sme prekvapujúco pri kraji videli dno až do 50-60 centimetrovej hĺbky. A aj z hladiny bolo vidieť zopár niekoľkokilových kaprov. Na našu otázku, aký veľký úlovok môžeme očakávať odpovedal, že v tej miniatúrnej vodnej ploche ich budú tisíce. Trocha sme o tom pochybovali, no napriek tomu sme sa začali súkať do sucháčov.

Po ustrojení sa, sme sa nezabudli odfotiť na greene vedľa zástavky. Asi som nielen ja tušil, že keď z tej bačorinky polezieme von, tak nebudeme práve najčistejší. Prvá bola vo vode Bea a prekvapila niekoľkými citosloviami, ktorými komentovala teplotu vody. Napred sme ju posielali aj preto, lebo sme dúfali, že sa jej podarí nafotiť aspoň jednu golfovú loptičku pod vodou.

Keď som sa dostal pod hladinu aj ja pochopil som, že údaj o „pár tisícoch“ loptičiek vo vode rozhodne nebol prehnaný. Loptičky vykúkali z pod sedimentu ako šampióny na dobre hnojenej lúke. Začal som ich jednu po druhej zbierať do sieťky. Šlo to svižne a tak keď som vystúpal na hladinu a priplával k nášmu podpornému teamu, aj moji parťáci už mali prvú sieťku plnú.

Hádam len naši „technici“ zostali prekvapení, ako málo miesta majú na lodi. Ako tie ich všetky „krámy“ zavadzali a aký veľký je rozdiel medzi potápaním z brehu na Guláške a reálnym potápačským terénom na mori. Istotne bol pre nich výstup na hojdajúce sa plavidlo po úzkom rebríku, či príprava na obmedzenom priestore dobrou školou.

Potápanie to pravdaže nebolo bohvieaké. Viditeľnosť mizerná, dno kalivé, občas malá rybka, ale v podstate som bol rád, že sa mi tie väčšie kapre radšej neukázali. Neviem ako by som pri polmetrovej viditeľnosti pri dne zareagoval ak by sa náhle zjavil. Videl som len zopár menších karasov bielej farby. Ale zbieranie bola zábava!

Postupne som si vyvinul „ideálnu“ techniku zbierania. Bolo to ako hra v pexeso. Ešte pred tým, ako som zodvihol z dna prvú loptičku, musel som si zapamätať pozície 3-4 ďalších. Potom som uchopil prvú a oblak sedimentu sa postupne šíril všetkými smermi, takže tie ďalšie som bral do dlaní už len po pamäti. Nasledovala fáza prehrabávania sa v kale za nulovej viditeľnosti. Takto sa mi samozrejme dostalo do vaku aj zopár kamienkov podobnej veľkosti a tvaru ako golfové loptičky.

Vôbec sme netušili, že jestvujú aj žlté, ružové, či oranžové! Najcennejší nález vytiahla z pod vody Beata, keď našla aj jednu golfovú palicu. Pomerne svižne sme nazbierali každý aspoň 5 vakov loptičiek a prišiel čas vyliezť z vody. Jazierko bolo napustené vo vani pokrytej fóliou, ktorá sa riadne šmýkala, čo znamenalo že aj výstup z vody sa zmenil na malé dobrodružstvo. Ale všetko dobre dopadlo a mohlo nasledovať fotenie sa pri našom úlovku loptičiek, ktorými sme naplnili celú veľkú plastovú nádobu.

Aj keď tento ponor mal dohru v dosť pracnom umývaní a dezinfekcii oblekov a ďalšieho výstroja, boli sme v podstate pyšní na seba a náš ponor na golfovom ihrisku.

Dobrá akcia!