Senec - Slnečné jazerá

Neúspešné hľadanie utopeného lodného motora

Najskôr to vyzeralo ľahko: Prídeme – zanoríme sa – nájdeme – vyzdvihneme. Reč je o malom závesnom lodnom motore na elektrický pohon, ktorý sa po nevydarenej otočke plachetnice ocitol pod hladinou vody Slnečných jazier. Na dohovorenom mieste sme sa najskôr stretli so sympatickou slečnou (ktorá bola priamo pri strate motora). Z áut sme vyskákali ako ťažkí profesionáli. So suverénnym výrazom v tvári sme si nechali popísať okolnosti straty motora a jeho približnú polohu. Svižne sme sa obliekli, vystrojili navijakmi a keď tesne pred vstupom do vody priletel nad piate jazero aj vrtuľník, náš pocit skúsených a na všetko pripravených žabích mužov bol dokonalý. Na miesto predpokladanej polohy motora sme si hodili bóje so závažím tak, aby neboli od seba viac ako 30-35 metrov. Takto sme predpokladali, že nás 6 potápačov pokryje pomerne široké akvatórium a že za pár minút bude vec vybavená. Istotne si každý z nás v duchu vyberal jedlo aj pitie, ktoré si objedná za sľúbenú odmenu po nájdení motora v našej obľúbenej reštaurácii Rozmarín.

Pod vodou som sa karabínou zahákol o na dne ukotvený záťažový opasok a začal som krúžiť. Voda 11-12 stupňov a viditeľnosť 2-3 metre len podporovali moje presvedčenie, že akcia nebude mať dlhé trvanie. Keď som ale navijakom vystrojený, krúžil už viac ako hodinu vo vzdialenosti prinajmenej 30 metrov od svojej bóje, nevdojak som si spomenul na známe slovenské prirovnanie o ihle v kope sena ....... Našiel som síce Mateja, aj rovnako ako ja zúfalú Beatu, ale motora nikde. Signál na vylezenie z vody neprichádzal a tak som podobne ako moji spolubojovníci po 80 min krúženia stiahol chvost a potupne vyliezol na čln. Zo zúfalstva som vytiahol aspoň historickú potápačskú masku maďarského pôvodu.
Pomerne zarazení sme sa odstrojovali a vyzliekali z neoprénov. Nepomohol ani upokojujúci úsmev šarmantnej slečny v člne. Naše pôvodné sebavedomie a image skúsených borcov bol v nenávratne.