Industrial diving

Atraktívne potápanie v zatopenej bani. Budapešť.

Potápanie môže mať viacero podôb. Tropické, studenovodné, jaskynné, vysokohorské a mnohé iné. Od poslednej zimnej sezóny sme si u nás v ARONNAXE pridali do portfólia aj ďalšie – INDUSTRIAL DIVING.

Za týmto na prvý pohľad odstrašujúcim názvom sa skrýva potápačské dobrodružstvo, ktoré sme zažili v Budapešti, priamo v strede mesta. Majú tí naši južní susedia ale šťastie. Nielen, že sa pod ich hlavným mestom nachádza pravdepodobne najrozsiahlejšia geotermálna jaskyňa sveta , ale v posledných mesiacoch otvorili aj ďalšiu lokalitu, ktorou sú zatopené časti bývalej ťažobnej oblasti „Kóbanya“ v X. okrsku.

V uvedenej podpovrchovej bani na vápenec sa začalo ťažiť okolo roku 1100. Mnohé z domov lemujúce peštianske bulvári sú postavené z kameňa pochádzajúceho z tohto lokálneho lomu. Ťažba vápenca trvala približne do roku 1850. Jej výsledkom sú ohromné podzemné priestory tvoriace labyrint chodieb, sál a pivníc. Len veľkých ťažobných priestorov o objeme väčších telocviční sme narátali viac než 500!

Počas 2. svetovej vojny sem nemci presťahovali jeden zo svojich závodov na výrobu a úpravy motorov do svojich letúňov Messerschmidt. Aj keď podzemné priestory nikdy neslúžili ako kryt, nachádza sa tu aj malá veliteľská miestnosť a bunkrové kóje. Hneď vedľa nich sme zhliadli priemyselné filtre na čistenie vzduchu, pre prípad výpadku elektrického prúdu zabezpečené dvojicou stacionárnych bicyklových súkolí.

V rokoch od 1860 až 1990 slúžili podpovrchové priestory potrebám pivovaru aj u nás známej značky Kobanyai. Závod ťahal vodu na výrobu piva z najnižšie položených priestorov bane, kde boli pre tento účel narazené studne. Neskôr sa z tejto čistej a v podstate pitnej vody (v ktorej sme mali možnosť sa potápať) vyrábalo Arany asz a Amstel.

V roku 1992 pripadli podzemné priestory s rozpadávajúcou sa továrňou nad nimi štátu, ktorého predstavitelia si nevedeli poradiť s jeho zmysluplným využitím. Od roku 2000 ich prenajali spoločnosti na kultiváciu hríbov. Tí sa po pár rokoch spakovali a baňa sa stala na nejaký čas eldorádom bezdomovcov a rôznych nie „príliš úspešných“ indivíduí.

Od druhej polovice minulého roku sú na scéne potápači. Postupne čistia chodby od sutí a stavebného odpadu. Likvidujú hory odpadu a obnovujú elektroinštaláciu v bani. Postupne zatesnili všetky prístupy a obnovili upchané prieduchy. Spojazdnili niektoré priestory a tak sme mali možnosť sa prezliekať vo vyhriatej šatni a použiť ozajstný splachovací záchod.

Po krátkej exkurzii baňou sme sa začali pripravovať na zostup. Potápať sme sa mali v zatopených priestoroch, ktoré vznikli zodvihnutím vodnej hladiny v studniach po tom, čo sa prestala čerpať voda pre pivovary. Na miesto ponoru sme sa pohodlne odviezli jašterkou na elektrický pohon. Do vody na lokalite Kerti kút (maď. Záhradná studňa) sme vstupovali po schodíkoch, ktoré pokračovali aj pod hladinou krátkou chodbou. Za ňou sme sa ocitli v priestore, ktorého steny tvoril ťažený vápenec. Okrem kameňa po okrajoch odhalili kužele svetiel našich bateriek kovové schodištia, trámy drevené podpery a konzoly. Bizarne na nás pôsobili lampy, rozvodové skrine aj pivová fľaša odložená na ponku ktovie koľko desiatok rokov. Postupne sme sa prepracovali až na hĺbku 38 metrov. Na samom dne bol navijak, kedysi pravdepodobne slúžiaci na spúšťanie ponorného čerpadla.

Cestou nahor sme nakrátko vyplávali rúrou s priemerom asi 2 metre až na hladinu. Voda s mierne vápenatou chuťou bola nesmierne čistá a viditeľnosť výrazne presahovala možnosti našich svietidiel. Jej teplota bola čosi medzi 12-13 stupňami Celzia.

Po obednej pauze sme šli na druhé kolo na lokalitu s názvom Park kút (maď. Studňa v parku). Po zanorení do diagonálnej chodby schodišťa sme sa dostali v hĺbke približne 11 metrov na začiatok vodorovnej chodby vedúcej k ďalšej nádrži. Jej dĺžka je vraj takmer 300 metrov a pochopiteľne potápanie v nej vyžaduje speleopotápačské skúsenosti. My sme sa otáčali už na jej začiatku a zamierili sme do nádrže, nad ktorou bol otvorený priestor. 3 betónové podlažia boli prerušené točitým schodiskom a výťahovými otvormi, cez ktoré sa dalo pohodlne preplávať.

Aj keď dne v hĺbke cez 25 metrov bola vrstva čierneho kalu, tvorený bol ťažkými substanciami a zvírenie tak skutočne nehrozilo. Na počudovanie, skvelú viditeľnosť nenarušili ani naše bubliny, ktoré strhávali smerom nadol jemný vápencový poprašok usadený na stenách nádrží. Aj v tejto kolorit „industrial diving-u“ dotvárali rôzne kladky, háky, káble a na dne majestátne usadený dvojkolesový vozík na prepravu tlakových nádob na zváranie.

A aké boli naše pocity po ponoroch? Asi nikto z nás to neoznačil ako pekné. Pravdepodobne pre až príliš veľa stôp ľudskej činnosti a žiaden život, na ktorého pozorovanie sme zvyknutí. Ale bolo to nesmierne zaujímavé až atraktívne. A potom, kde sa môže našinec potápať v marci v 13 stupňovej vode len 2 hodiny od svojho bydliska? Naši maďarskí partneri sprístupnili aj ďalšie dve lokality s pre nás takmer nezrozumiteľnými názvami Nagy Gong a Cziraztató kút. Tak aspoň sa máme prečo sem vrátiť.

Robert a partia z bane