Vraky ostrova Vis

Vrakové potápanie na Jadrane

Na svete jestvuje nespočetné množstvo lokalít, ktoré vo svojich hlbinách na jednom mieste koncentrujú zbytky viacerých plavidiel potopených často z rozličných príčin. Jednou z týchto lokalít je aj chorvátsky ostrov Vis. Slovenskí potápači považujú Jadranské more za svoj domáci turf, preto niet divu, že sem často mieria skupiny priaznivcov vrakového potápania. Jednou z nich bola aj naša 6-členná výprava, vzácne zložená z rovnej polovice príslušníčok nežného pohlavia.

Ostrov Vis je druhým najvzdialenejším chorvátskym ostrovom od materskej pevniny. Na rozdiel od väčšiny iných lokalít Jadranu, oplýva bohatosťou rýb a ostatných zástupcov morskej fauny. Je to spôsobené najmä tým, že toto akvatórium je už skutočné morské potápanie s prúdmi, prílivom a ďalšími pohybmi vody. Pobrežie je tu veľmi členité s množstvom jaskýň, dier, zárezov, ktoré poskytujú prirodzené útočište morským živočíchom.

Skalnaté útesy v okolí Visu sa však stali osudnými pre mnohé plavidlá, ktoré skončili svoju púť v dôsledku besnenia prírodných živlov, zlého technického stavu plavidla alebo celkom prozaicky tu svoju úlohu ohral takmer všadeprítomný ľudský faktor. V tesnej blízkosti ostrova tak nachádzame nevšednú koncentráciu vrakov z rôznych období.

Až do konca 80-tych rokov bol Vis námornou základňou juhoslovanskej armády. Ešte pred pár rokmi nebolo možné sa ku ostrovu priblížiť na vzdialenosť menšiu ako 5 námorných míľ. Z čisto potápačského uhla pohľadu to znamená takmer nepoškodenú faunu, flóru a kedysi aj minimálny turistický ruch.
Vody ostrova Vis a jeho okolitých satelitných ostrovov: Biševo, Brusnik, Sušac, Jabuka a Palagruža patria medzi chránené zóny so zákazom potápania. Všetky tunajšie potápačské aktivity je preto potrebné riešiť spoluprácou s chorvátskym Ministerstvom kultúry a niektorú z miestnych potápačských základní.

Dôsledkom týchto sprísnených opatrení je však nami vítaný stav potápačských lokalít a na rozdiel od iných miest na Jadrane extrémne priezračná a čistá voda. Aj keď výsledkom tejto „mini-expedície“ nemali byť žiadne kolosálne objavy ani podrobné náčrty potopených vrakov, jednoducho sme len chceli skúsenosti zozbierané v minulých rokoch počas plavieb a potápačských výjazdov na tieto lokality zúročiť v 8-dňovom dokumentaristickom pobyte so skvelým potápaním a natáčaním atraktívnych podvodných záberov.

Z potápačského denníka výpravy vyberáme:

Koča

Vzhľadom ku skutočnosti, že sme dobre rozpotápaní a vo fľašiach máme namiešaný normoxický Trimix sa rozhodujeme, že prvý deň výpravy uskutočníme ponor na vrak rybárskej lode potopenej v ústi úzkej zátoky Tvrdo Zálučie na severnej strane ostrova. Ide o pomerne čerstvý vrak z roku 1998. Táto bárka potopená za nepriaznivého počasia vinou zlého technického stavu dnes spočíva na úpätí skalnej steny v hĺbke od 43 do 50 metrov, pre potápačov v ideálnej vzpriamenej polohe. Ernest, ktorý pozná lokalitu a vedie ponor sa rozhodol, že nás ku vraku dovedie od spodu. Najskôr sa preto spúšťame nadol pozdĺž pomerne hladkej steny až do hĺbky cez 50 metrov.

Potom sa naša trasa stočila a po miernom stúpaní sme sa dostali až ku päte skalného výbežku, kde na terase akoby nachystanej pre tento účel leží loď. Kýl s trupom sa nesmierne dramaticky nakláňa ponad okraj, akoby sa každú chvíľu loď chystala prevážiť vpred a navždy spadnúť do hlbiny ako v niektorom zo známych katastrofických filmov. Postupne sa s 20 metrov dlhým člnom zoznamujeme. Poteší nás možnosťou vplávania na kapitánsky mostík aj do nákladného priestoru. Tajomne vyzerajú tiež žeriavy a kladkové zariadenia, ktoré sú podnes akoby pripravené zdvíhať siete a náklady rýb.

Ponor je z hľadiska realizácie zaujímavý aj svojou koncovkou, keď po uskutočnenej dekompresii je možné ho ukončiť v horizontálnom tuneli s dĺžkou takmer 30 metrov, tiahnúcom sa v ideálnej hĺbke 4-5 metrov.

Teti

Na popoludňajší ponor sa chystáme na nie príliš vzdialené ostrovčeky Mali a Velki Barjak, ktoré sa stali osudnými pre taliansky parný transportér, keď tu vinou navigačnej chyby posádky 23. mája 1930 ukončil svoju poslednú plavbu. Táto nákladná loď s výtlakom 936 BRT bola postavená v roku 1883 v americkom meste Hoboken a patrila talianskej spoločnosti S.I.N.T.A.

Pôvodne takmer 72 metrov dlhý a 8 metrov široký vrak leží na piesku v tesnej blízkosti severnej strany ostrova. Prova sa nachádza už do hĺbky 9 metrov a spolu so zbytkami toho čo býval predný nákladový priestor je posiata nákladom, ktorý v deň tragédie plavidlo viezlo. O jeho charaktere niet pochýb – celý predok lode je vyplnený granitovými dlažobnými kockami. Približne v 20 metrovej hĺbke je vrak rozlomený.

Práve z tohto miesta vyčnieva veľký parný kotol s časťami ozubeného súkolia. Na zadnej palube je nesmierne fotogenické kormidelné kolo, ktoré je istotne neprekonateľným lákadlom každého fotografa. Vrak siaha až do hĺbky 35 metrov. Práve v tejto najväčšej hĺbke sme našli pod kusmi plechu ukrytú utešenú dvojicu homárov.

Skutočnou atrakciou Teti je niekoľko obrovských morských úhorov, ktoré sú vďaka neustálemu dokrmovaniu inštruktorov z miestnych potápačských základní nielen poriadne vypasené, ale aj neuveriteľne krotké. Zasunutí v rôznych rúrach vraku s teleskopicky vysúvateľnou hlavou zakončenou hrozivou vyzerajúcou tlamou očakávali pravdepodobne aj od nás nejakú tú pochúťku.

Vassilios

Na druhý deň výpravy sme si pripravili skutočnú lahôdku. Programom dňa bude schôdzka so skutočným velikánom tunajších vôd. Grécky nákladný transportér „Vassilios T“, s výtlakom 3.673 BRT a dĺžkou 104 metrov je v podstate najväčším lodným vrakom na Jadrane, ktorý je aspoň z časti dosiahnuteľný s normálnym výstrojom pre rekreačné potápanie. Už viac ako 63 rokov uplynulo odvtedy, ako Vassilios v marci roku 1939 narazil na juhozápadný výbežok ostrova Vis. Prova tohto veľkého kovového obra vyrobeného v lodeniciach japonskej Osaky spočíva len asi niekoľko desiatok metrov od kraja ostrova, neďaleko majáku na myse Stupišče.

Do vody skáčem ako prvý, pretože lokalitu dôverne poznám. Prakticky ihneď spozorujem mohutné obrysy lode, ktorá sa v hĺbke cez 20 metrov farebne odlišuje od pieskového podložia. Až po dosadnutí na trup v hĺbke okolo 25 metrov si naplno uvedomujem jeho rozmery. Rýchlo priväzujem zostupové lano a netrpezlivo čakám na príchod svojich druhov. Čas si krátim pozorovaním veľkého pavúčieho kraba, ktorého obľúbeným miestom je pravdepodobne práve konzola, ktorá sa mi zdala ako stvorená na priviazanie nášho doprovodného plavidla.

Najskôr skúmame provu lode. Jej výška je skutočne impozantná a predný, oku fotografa lahodiaci pohľad na kýl je proste skvelý. Z kruhových výrezov trupu lode vedie reťaz, ktorá nás po krátkom plávaní smerom k ostrovu dovedie až ku kotve, ktorá sa svojimi rozmermi nedá porovnať so žiadnymi kotvami, ktoré bežne vídame na potopených vrakoch. Nedokážeme odolať a rad radom sa pri nej v rôznych polohách fotíme. Po návrate ku lodi ešte krátko navštívime prednú časť paluby, kde sú podnes inštalované navijaky a ďalšie lodné zariadenia. Otáčame sa v hĺbke niečo cez 30 metrov - ďalej nás nitrox v našich fľašiach nepustil. Posledný krát zamierime lúče našich bateriek do hĺbky, kde sa strácajú kontúry vraku a otáčame sa späť, pretože čas je neúprosný a zmes v našich fľašiach ubúda.

O pláne na popoludňajší ponor nebolo treba veľa diskutovať, preto bez diskusií začíname s miešaním normoxického trimixu do fliaš. Pretože počasie s nami až neuveriteľne spolupracuje môže sa pochopiteľne našim zámerom stať zadná časť vraku, keď natáčať hodláme až po kormidlo. Po ľahkom obede a nevyhnutnej príprave sme opäť vo vode. Rozdelení do dvojíc sa ľahko kĺžeme po trupe parníka až celkom nadol. Jeho hladké dno je dôkladne maskované množstvom prirastených živočíchov.

Nestrácame však čas a mierime k lodnej skrutke. Jej mohutné listy, ktoré kedysi uvádzali tento kolos do pohybu sú dnes vyzdobené žltými morskými hubami, ktoré mu dodávajú bizarný nádych. Trimix v našich fľašiach nám umožňuje klesnúť až na dno v hĺbke cez 50 metrov. Odstupujeme od vraku a kto z tejto perspektívy videl Vassilios vie, aký pohľad sa nám v tej chvíli naskytol. Obrovské kormidlo, vrtuľa a za ňou oblé línie trupu vodou ešte viac zväčšeného vraku. V skúmaní vraku pokračujeme pozdĺž paluby.

Otvory v nákladných priestoroch sú dostatočne široké a tak postupne realizujeme aj sériu krátkych penetrácií do vnútra lode. Hra svetla vo vnútri tmavého a tajomného priestoru doplnená o pohľad na azúrovo modrý kontrast vo vchodoch patrí medzi najobľúbenejšie činnosti vrakových potápačov. V 40 metrovej hĺbke objavujeme v útrobách plavidla aj náhradnú vrtuľu. Fotíme aj filmujeme sa s vedomím, že táto lodná skrutka sa už pravdepodobne viac neroztočí na osi niektorého z parníkov. Cestou smerom ku prove sa ešte na chvíľu zastavujeme pri stožiaroch, ktoré sú pekne uložené na dne v horizontálnej polohe.

Nadstavba plavidla je stále dobre zachovaná. Márne hľadáme aj stojan kormidelného kola, ktorý poznáme zo starých fotografií. Asi sa stal trofejou niektorého potápača s neuhasiteľnou túžbou po zbieraní potopených „pokladov“. Namiesto toho fotíme aspoň stožiare s konzolami. Ponor ukončuje nevyhnutná dekompresia na kyslíkom obohatených zmesiach. Večer v Komiži pri projekcii natočeného materiálu všetci zhodne konštatujeme, že aj napriek prekvapujúcej absencii morských živočíchov, by si tento vrak rozhodne nemal nechať ujsť žiaden pokročilý potápač, ktorý navštívi ostrov Vis.

Brioni

Ku nasledovnej lokalite našej mini-výpravy sa presúvame na juhovýchodnú časť ostrova Vis. Na morskom dne tu odpočíva najskôr osobný a neskôr aj nákladný parník Brioni. Vrak tejto 69 metrov dlhej rakúsko-uhorskej lode dnes spočíva pri úpätí skalnej steny v hĺbke 39 metrov a končí ako z predchádzajúcich výprav vieme až v nedohľadných 61 metroch. Dnes však nemáme namiešané, preto (ale nielen PRETO!) ponor disciplinovane hĺbkovo zadržíme na hranici 45 metrov.

Toto pokročilé a pomerne náročné potápanie je okorenené možnosťou čiastočného prieniku do už hrdzou rozožraného trupu vraku lode, ktorá svojimi 1.111 BRT už nepatrila ku malým plavidlám. Precízne vyvážení plávame nad vrakom až po jeho koniec. Len zhora pozorujeme impresívne vyzerajúci rad konzol záchranných člnov, nadstavbu, stožiare aj hornú časť komína.

Cestou späť premýšľame, čo bolo asi príčinou, že táto skvelá loď vyrobená v roku 1909 v Taliansku narazila po 21-ročnej službe na breh. Čo asi nasledovalo potom a ako je možné, že dnes leží zdanlivo „naopak“ to jest kormou otočenou ku pevnine ostrova Ravnik. Pretože kormidlo lode je v krajnej polohe domnievame sa, že ho posádka v poslednom momente pred nárazom skrútila v snahe zabrániť zrážke.
Smerom nahor ku hladine si vychutnávame, vzhľadom na svetové strany a smer dopadajúcich slnečných lúčov mimoriadne krásne nasvietenú skalnú stenu.

Takmer z každej špáry či jaskynky na nás mávne plutva ryby alebo hľadia oči niektorej morskej potvory. Ponor končíme ako obyčajne bezpečnostnou zástavkou v hĺbke 4-5 metrov, ktorú si krátime pozorovaním menšej chobotnice, ktorá mala podľa nás mimoriadne vyvinutý zmysel pre mimikry a nielen farby ale aj povrch tela menila tak ako na bežiacom páse. Je až neuveriteľné ako sa tento artista hlbín dokáže pretiahnuť aj najmenšou špáročkou.

Pre popoludňajší ponor sme vzhľadom na to, že sa na druhý deň chystáme na náročný a hlboký ponor vybrali lokalitu známu ako „Zelená jaskyňa“. Ide skôr o ponor s ABC než o „technické“ potápanie, pretože jeho hĺbka nepresiahla 4 metre. Napriek tomu je zaujímavý zvláštnym prírodným úkazom. Svoj názov dostala jaskyňa na základe zeleného svetla, ktoré vzniká dopadom slnečných lúčov na hladinu dómu z otvoru v hornej časti jaskyne. Tvorí ju priestranný „dóm“, do ktorého je možné vplávať aj s väčším člnom. Bezpečnosť tohto ponoru tvorí skutočnosť, že vlastné potápanie má síce charakter jaskynného, ale potápač má nad sebou po celý čas otvorenú hladinu. Náladu nám nepokazila ani našu potápačskú hrdosť neurazila skutočnosť, že takýto ponor by zvládol ktorýkoľvek začiatočník.

B 17 – Flying Fortress

Tento štvormotorový ťažký bombardér U.S. Army Air Force sa počtom vyrobených exemplárov radí medzi 5 najviac vyrábaných lietadiel 2. svetovej vojny. Spolu s B-24 Liberator patril k pilierom strategickej bombardovacej ofenzívy spojencov proti Nemecku. Vrak jedného z týchto skvelých lietadiel leží od septembra roku 1944 neďaleko výbežku Polívalo v takmer 70 metrovej hĺbke. Zostrelené bolo keď sa chystalo pristáť na ostrovné letisko, kde boli sústredené americké a britské vzdušné sily.

Vrak lietadla aj stratégiu tohto ponoru dvaja z nás poznali z predchádzajúcich expedícií. Napriek tomu plánovaná 65 metrová hĺbka si vyžadovala serióznu prípravu a plánovanie zostupu. Pre najhlbšiu časť ponoru sme preto plánovali využiť umelú dýchaciu zmesi Trimix, na dekompresiu Nitrox ako aj čistý kyslík.

Lokalizácia vraku bolo pre nás na rozdiel od minulosti hračkou. Kedysi sme obetovali niekoľko desiatok ponorov a veľa finančných prostriedkov na zmesi, aby sme ho našli. Dnes dokážeme hodiť bóju so závažím podľa terestrických bodov na vzdialenosť len niekoľkých metrov od lietadla. Ani tento krát sme sa nemýlili a o keď sme sa o malú chvíľu spúšťali do zdanlivo bezodnej hlbiny objavili sa nám kontúry „lietajúcej pevnosti“ už od hĺbky 40 metrov. Hoci sme ju nevideli po prvý krát, jej charakteristický tvar so štyrmi hviezdicovými motormi Wright a typickou, mohutnou smerovkou nám opäť vyrazil dych.

Po dosiahnutí hĺbky 60 metrov sa dovažujeme a ukladáme rezervnú dekofľašu na krídlo lietadla. Najskôr plávame ku prednej časti lietadla a prezeráme si vrtule motorov. Aj keď je nos kabíny silne poškodený, pohľad dnu cez bočné okienka odkrýva nedotknutý dvojsedadlový kokpit s prístrojovou doskou a kniplami. Boing bol vyzbrojený až trinástimi guľometmi kalibru 0,50 palca, rozmiestnenými v troch streleckých vežiach a streliskách v nose, na bokoch, vrchu a spodku trupu. Pri pohľade na stanovište zadného strelca za kormidlami si uvedomujeme že práve tieto mechanizmy patrili medzi vrcholy leteckej aj zbrojnej techniky 40-tych rokov minulého storočia.

Cez veľkú trhlinu v zadnej časti trupu nazeráme dnu, kde podnes v nemom tichu odpočíva akoby len včera odložená oceľová ochranná prilba a rozbalený padák. Cez zadné dvere je možný prienik dnu do lietadla. Gabo neodolá a opatrne nalieza dnu. My ostatní sledujeme svit jeho svetla a postup vpred cez otvory v trupe. Po niekoľkých minútach sa v mieste kde boli kedysi uložené bomby opatrne otáča a vychádza von.

Letúň má vysunutý podvozok a pričom jeho kolesá sú len čiastočne ponorené v sedimente. Ešte fotografia s obrovskou garupou, ktorý pravdepodobne považuje tento aviatický výrobok za svoj osobný palác a musíme opäť nahor. Nasleduje takmer hodinu dlhá séria dekompresných zastávok tentokrát prifarbená stále sa zosilňujúcim prúdením. Na úrovni 9 metrov nadobúda nezvyklú intenzitu a aj s pomocou výstupového lana je čoraz ťažšie sa udržať na príslušnej úrovni. Po výmene niekoľkých signálov sa rozhodujeme opustiť lano, ktorému beztak v každom okamihu hrozilo pretrhnutie. Vypúšťame signálnu bóju ako aj osobné dekompresné vaky.

Zbytok dekompresie je už rutinou. Pokojne visíme na vakoch a nechávame sa prúdom unášať nám neznámym smerom. Našťastie dievčatá na palube doprovodného člna vedia čo majú robiť a nasledujú nás. Dokonca Janka sa objavuje dolu pri nás s rekreačným setom a s niekoľkými krabičkami džúsu.
Popoludní pre vyššiu úroveň nasýtenia nepotápame a čas si krátime triedením a upravovaním nafoteného digitálneho materiálu v našich laptopoch.

Galeóna

Ďalší deň našej expedície máme na pláne potápať na rozsiahlom archeologickom nálezisko vraku starej galeóny. Neďaleko ostrovčeka Grebenac na severo-východnej strane Visu sa v hĺbkach od 50 metrov nachádzajú trosky minimálne 2 starých plavidiel. Ich náklad ako aj súčasti lodného materiálu sú roztrúsené na pomerne veľkej ploche až do hĺbky cez 54 metrov pod úpätím strmej skalnej steny. Bohužiaľ opäť nás čaká technický ponor, pretože aj tento vrak svojou hĺbkou prekračuje rámec rekreačného potápania.

Ale neľutujeme sa a s veľkým očakávaním si chystáme svoj technický výstroj s veľkými dvojčatami a sadou dekompresných fliaš. Našťastie miešanie tentokrát nie je komplikovné, pretože nám z predchádzajúceho ponoru na lietadle zostalo ešte dostatok trimixu, ktorý len dopĺňame vzduchom. Na predpokladanú hĺbku 51-53 metrov to postačí.

Vstup do histórie týmto spôsobom rozhodne patrí medzi nevšedné zážitky. Jeden z vrakov tvoria pozostatky pravdepodobne francúzkej galeóny. 14 železných kanónov spočíva rozhodených v pravidelnom tvare na dne, akoby len nedávno prišlo ku katastrofe. Priam vidíme, tvary a kontúry tohto bojového dreveného plavidla. Naša snaha očistiť niektorý z nich a prečítať prípadný nápis je márna, už sú vo vode príliš dlho.

Okrem diel sa zachovali aj kotvy a kus spevneného kýlu. Drevené časti nevidíme. Ak sa nejaké zachovali, budú asi zakonzervované hlboko v piesku. Viaceré kovové zbytky sa stali obranným krytom langúst, ktoré nervózne pohybujúc tykadlami dosť neochotne pózujú objektívom našej fotografickej a filmárskej technike. Podľa typu rozloženia kanónov, odhaduje náš palubný odborník na históriu Ernest dĺžku plavidla na 30-33 metrov a vek približne 250 rokov.

V tých časoch predstavovali tieto lode značnú palebnú silu. Naše dohady sa neskôr potvrdili aj po návšteve múzea v mestečku Vis, kde sa nachádzajú aj ďalšie dva bronzové kanóny, ktoré boli vytiahnuté z tejto istej lokality. V duchu hádame, aké výsledky či prípadnú indentifikáciu plavidla by priniesol ďalší výskum v prípade, ak by sa odstránili vrstvy piesku v priestore medzi delami, ktoré by odkryli trup lode.

Host

Aj druhý ponor dňa venujeme podvodnej archeológii. Tentokrát však pôjde o nádychové potápanie, ktoré ako vieme stálo na prapočiatku vývoja potápania. Na nálezisku pri satelitnom ostrovčeku Host je jedno z najzachovalejších nálezísk starej keramiky na Jadrane. Malá hĺbka do 18 metrov, absencia prúdenia a obrovské množstvo amfór, nádob, hrncov aj podnosov nám opäť pripomenulo, že za kvalitným ponorom spojeným s nevšednými zážitkami nie je vždy potrebné skákať do vody ovešaný množstvom výstroja a noci predtým tráviť prípravou plynov pri svite čelovej lampy ......

Ursus

Predposledný deň našej miniexpedície sľuboval aj určitý nádych dobrodružstva. Našim zámerom bolo vyhľadať a lokalizovať vrak talianskeho vlečného člna s latinským názvom Ursus. Vieme o ňom, že bol v roku 1918 postavený v Benátkach ako plavidlo 35 metrov dlhé a 5 metrov široké. Na svojej poslednej plavbe bol tento ťahač s vojenským označením F.94 určený na transport ozbrojeného pontónu GM 239 (Regio Pontone Armato) do Albánska.

Tieto šlepy bez vlastného pohonu sa vzhľadom na svoj nízky ponor výborne hodili na bránenie prístavov alebo ústí riek. Známe sú aj okolnosti jeho potopenia Ursusu, keď ho 14. januára roku 1941 napadla a viac hodín pod delovou paľbou držala britská ponorka Rorqual. Ťažko poškodená loď sa potopila približne 600 metrov od brehu, neďaleko mysu Stončica. Ursus sa tak navždy stal nemým svedkom bojov II. svetovej vojny.

Na rozdiel od iných vrakov ostrova sme na tomto mieste ešte nepotápali, preto sme nepoznali presnú polohu vraku. Vlastnili sme však dva navzájom dosť rozporuplné pamäťové náčrty potápačov, ktorí „údajne“ Ursus už potápali. Pretože sa nevieme rozhodnúť, ktorému viac veriť, rozdeľujeme sa do dvoch skupín. Skutočnosť, že sme doma zabudli sonar sa nám až v tejto chvíli pripomenula dosť krutým spôsobom. Nedá sa však nič iné robiť a sme odkázaní na náčrtky, ktoré dosť nepresne vymedzujú terestrické body vymedzené majákom „pomysleným“ stredom zátoky či výbežkom ostrova. Naša skupina bude vrak hľadať presne na mieste, kde by sa údajne mal nachádzať výsadkom na otvorenej vode. Druhá skupina pôjde hľadať postupne od skupinky útesov.

Vieme, že vrak sa nachádza pomerne ďaleko od brehu. Tušíme čo nás čaká aj predpokladáme spôsob ako budeme vrak hľadať. Posádka člna vyhadzuje cievku s namotaným lankom so závažím. Podľa množstva odmotaného kusu to odhadujeme na takých 55-60 metrov na dno. Skáčeme do vody a popri lane klesáme až na takmer 35 metrov. Z tejto úrovne by sme už vrak, ktorý údajne leží s hornou palubou na úrovni 44 metrov mali rozhodne vidieť. Na zostupové lano uväzujeme navijak a mienime pokračovať vejárovitým spôsobom.

Naše úsilie je však márne. Navyše nám v systematickom hľadaní dosť prekáža silné severozápadné prúdenie. Chvíľami akoby sme sa už ku vraku každou sekundou blížili – ale nakoniec išlo vždy o optický klam chiméry, ktorá sa nám nehodlala ukázať vo svojej životnej veľkosti. Vraciame sa ku referenčnému lanu a začíname odznova cirkulárnym spôsobom. Ani tento krát nemáme šťastie. Nakoniec nezostáva nič iné než návrat na hladinu.

Medzitým sa aj druhá skupina dostáva do vody. Podľa možno nepresných údajov od miestnych rybárov začínajú hľadať z plytčiny, odkiaľ sledujú podvodný chrbát. Na rozdiel od inštrukcií sa však reliéf zvažuje smerom nadol. Minúty bežia a vraku nikde. Namiesto toho aj naši priatelia pociťujú pomerne silný prúd, ktorý spolu s hĺbkou značne zvyšuje spotrebu dýchacej zmesi. Okolo dvadsiatej minúty ponoru zahliadnu na dne silné oceľové lano, za ktoré bol pravdepodobne ťahaný ozbrojený pontón.

Stoja pred rozhodnutím: na ktorú stranu sa vybrať ? Všetkým je jasné, že na prehliadku vraku už nezostane veľa času. Aj to, že ak sa rozdelia je šanca že aspoň niektorí z nich Ursus uvidia. Nakoniec sa celá skupina stáča v súlade s pravidlami bezpečného potápania proti prúdeniu. Už po niekoľkých minútach sa im konečne objavuje korma vraku. Ihneď konštatujú, že oproti ostatným lokalitám je viditeľnosť oveľa slabšia. Nakoniec sa vzhľadom na predchádzajúcu námahu minie predpokladaná zásoba plynu skôr, než dôjde k naplneniu dusíkového limitu plánu ponoru.

Celá skupinka má preto bohužiaľ možnosť len preplávať nad vrakom letmo zaregistrovať jeho línie a mohutný na stranu padnutý komín. Prednej palube dominuje malé pravdepodobne 76 milimetrové delo. Už niet času na návrat pôvodnou cestou, preto Gabo priväzuje koniec lanka svojho navijaku o najvyšší bod vraku s vierou, že im ani prúd nezabráni bezpečne vystúpiť na hladinu s postupným odvíjaním lana. Nakoniec však sily prírody vyhrávajú a na okraj lanka príde skupinka na predposlednej zastávke. Nikto nemá chuť nadstavovať ho so svojim navijakom, preto je na lanko pripevnená lacná signálna bója, ktorá je potom vystrelená nahor na hladinu a potápači ukončujú ponor plávajúcou dekompresiou na vakoch.

Po zozbieraní potápačov osádkou člna sa vraciame po značkovaciu bóju, ktorú vymieňame za malý barel. Paradoxom je, že po zohľadnení vplyvom prúdu vychýleného lanka máme pocit, že naša prvá skupina bola vysadená na správnom mieste a že terestrické body z náčrtku sú v podstate správne.
Na súš sa vraciame s vierou, že Ursus všetci navštívime na druhý deň. Ale už večerný vietor a následná zmena počasia nám dala jasne najavo, že aj priazeň boha Neptúna, ktorej sa nám po minulé dni ušlo neúrekom má svoje hranice.

Namiesto „dorážky“ na vraku Ursus popíjame červené víno v mestečku Komiža. Aj keď sme ho veľmi chceli vidieť, pretože vieme že Ursus zatiaľ žiadny zo slovenských potápačov nepotápal, nie sme sklamaní. Naopak, ihneď začíname spisovať zoznam vecí, ktoré na našu budúco ročnú výpravu na ostrov Vis rozhodne nesmieme zabudnúť doma. Táto listina začína slovom „sonar“...

Najbližšie sa chystáme na Vis v auguste 2012. O našej minivýprave na vraky v okolí ostrova, sa dočítaš v opise na inom mieste .